úvodný obrázok stránky
 
narodila som sa:

9. 5. 2007 na Czereho vrchu (myjavské kopanice)

moji páničkovia:

Janko a Zuzka Kollárovci

moje domácke mená:

Peggynka, Peggynček, Pegguli, Cica, Hermína, Herečka

som:

do voza aj do koča, vyrovnaná, priateľská k všetkým kámošom, ostražitá k neznámym (napr. poštára si vždy poriadne vychutnám..)

mám rada:

krupicovú kašu, vajíčko, pusinkovanie ľudí, ukecané ranné zívanie, vyzývanie psích kámošov na hru, ..., a najviac svojich páničkov - milujem s nimi robiť čokoľvek a kdekoľvek a samozrejme ich poriadne strážim

Spoznanie a spoznávanie plemena Rhodézsky Ridgeback

RR vo všeobecnosti bola u mňa osobne láska na 2. pohľad...

Prvý pohľad mi sprostredkoval Janko niekedy začiatkom roka 2001, keď mi na jednom z našich randení v meste pri Dunaji ukázal smerom na „takú zvláštnu Maďarskú vižlu s pásom opačnej srsti na chrbte“ s komentárom, že „to je ten pes čo by som chcel“. Čo ja viem, nie že by sa mi vôbec nepáčil, jeho hlboký a skúmavý pohľad ma napríklad dostal okamžite, ale zdal sa mi moc veľký, nesúmerný (príliš veľký hrudník k pásu a k hlave) a ani tvar hlavy sa mi ktovieako nepozdával..

Druhý „pohľad“, ten osudový :-), sa udial o cca 3 roky neskôr na lyžovačke v Zuberci. Medzitým som už síce mala čo-to o tomto plemene prečítané, a samozrejme Janko o ňom básnil často, ale až do spomenutej lyžovačky som to skôr brala tak, že „ok, keď si tak presvedčený že je to správna voľba, môže byť“. Vyrástla som s anglickou kokršpanielkou, ktorú som zbožňovala a myslela som si, že viac za srdce ma už nechytí žiadny iný pes a už vôbec nie iné plemeno. Ale keďže som súhlasila, že do domu má ísť veľký pes, kokrik neprichádzal do úvahy a tým pádom mi to bolo vlastne jedno.) Až sme v jedno ráno išli z chaty do jedálne... a museli sme ostať stáť dobrých 10 metrov od vchodu, lebo dvere „podopieral“ RR... Z jeho pohľadu som čítala čosi ako „kto ste? čo máte v úmysle?“. Tak sme zastali a rozmýšľali čo urobiť, aby sme nezostali hladní. Zrazu mi napadlo zavolať ho k nám. Volala som ho však asi 7x, a nič, len jeho strážno-skúmavý pohľad... Už som to chcela vzdať, keď som si nejak mimovoľne čupla, natiahla ruku pred seba a ešte raz ho zavolala... Na to v zlomku sekundy vyštartoval oproti mne a zrazu vyzeral, akoby vítal najlepších kamošov :-) Skoro ma prekotil a dostala som pekných pár, prvých ridgebackovských, riadne veľkých pusiniek na celú tvár... Vrtel chvostom a oči mu žiarili takým milým huncútstvom :-) Môžem povedať, že mnou v priebehu minúty prebehli všetky pocity od strachu a rešpektu, cez zvedavosť a sympatie, až k radosti, šťastiu a láske... Presne vtedy si ma toto plemeno úplne získalo... Neviem síce čo na to odborníci, ale myslím že sme natrafili na jeho skvelého reprezentanta, a odvtedy som už zo srdca zdieľala Jankove želanie si takého obstarať :-)

Obdobie rozmýšľania odkiaľ a kedy by bolo najlepšie kúpiť šteniatko, bolo veľmi pekné a v podstate krátke, pretože nás pomerne rýchlo zaujala chovateľská stanica Aquila Bojnice – jej existenciu sme registrovali zo sokoliarstva, takže nám bola blízka hneď, a po stotožnení sa s jej sympatickou základnou chovateľskou myšlienkou bolo rozhodnuté. Ďakujeme týmto Aquile a všetkým skvelým ľuďom a psíkom, ktorých sme cez ňu spoznali, za to že sú, a že pre nás stvorili našu milovanú Peggynku...

Peggy je stelesnením mojich predstáv o psovi a o jeho spolunažívaní s človekom, dokonca ich v niečom asi aj predčila. Nikdy by som nebola povedala, že raz pripustím, že nejaká fenka môže byť krajšia, inteligentnejšia, či komunikatívnejšia, ako bola moja niekdajšia, už spomenutá kokršpanielka – Inuška, nehnevaj sa na mňa prosím, veľmi som ťa ľúbila, ale Peggynka taká naozaj je... :-) Často si musím pripomínať, že „je to len pes“, ale ktoviako mi to nejde. Skôr sa rada prikláňam k vetičke – „veď aj pes je len človek“ :-)), ktorú som kdesi počula a ktorou sa ukľudňujem, že nie je úplne nenormálne mať k psovi tak silné puto :-) Je to veľmi prítulná spoločníčka v akomkoľvek čase a priestore, milujúca svoju rodinu a kamarátov, poslušná, ale s vlastnou hlavou a „názormi“, geniálnou mimikou, hravá aj lenivá podľa chuti a okolností, mrštná, rýchla, prefíkaná, zvedavá, stále skúšajúca čo si môže dovoliť u ľudí aj u psov, ostražitá, skvelá strážkyňa, do voza aj do koča. Vychovávať ju bola radosť, nebolo to nič zložité ani ťažké, stačilo byť dôrazný, dôsledný a láskavý. Aj pubertu zvládla len s malými vývrtmi štýlu: „Volali ste ma? ha-ha, tak si píšte že neprídem! :-) ... alebo viete čo? prídem, ale nedám sa vám chytiť!! :-)) Už síce vyrástla v rozvážnu a trpezlivú „dámu“, ale myslím, že po maminke v nej navždy ostane istá dávka hravosti a po tatinkovi kúsok šibalstva. Prirástla mi k srdcu tak, že každý čas strávený bez nej mi pripadá taký-nejaký prázdny, chýba mi ako kúsok mňa samej. Nechce sa mi veriť že tu s nami nebude naveky... Veľmi ľúbim aj Peggynkinu maminku, vlastnú aj nevlastnú sestričku, aj tatino je zlatý, ... a vôbec, každý RR, ktorého som doteraz stretla ma niečím upútal, a aj keď jasné že každý je iný, myslím že každého z nich keby bol môj by som ospevovala rovnako.

Vychovaný RR je fantastické plemeno, podľa mňa vhodné pre dobrých a sebavedomých ľudí, ktorí si nepotrebujú kompenzovať svoje komplexy nezmyselnými povelmi, pre malých aj veľkých, ktorí chcú psa ako parťáka, na stráženie, na bláznenie, na maznanie ... jednoducho na spoločne trávený čas... Som presvedčená, že každý ďalší psík, resp. fenka v mojom živote už bude určite len RR...

;ešte na záver – pch, vraj veľký pes!? – keď sa schúli do klbka v pelechu alebo k mojim nohám a slastne odfukuje, tak je to len také malé nevinné psíča,

;keď si na mňa položí hlavu a pozerá na mňa ako na svätý obrázok, tak som v siedmom nebi :-))